Little Cube Lucynka

Sedím si za compom, prehrabávam sa v Google s cieľom nájsť nejaké tie schopné obrázky vhodné do profilu na nemenovanú stránku, keď mi z ničoho nič zapípa ICQ a ukáže sa mi odkaz od osoby s nickom Kaena. Nanušik...  prebehne mi hlavou. Už som si ani nedokázala spomenúť, kedy som ju videla naposledy, no vždy mi dobre padne stratiť s ňou pár slov aj keď len prostredníctvom monitoru. Nikto nedokáže byť tak pesimistický a morbídny ako ona a zároveň tak pekne opisovať jej najnovšie objavy z hereckého a speváckeho neba. Vďaka nej mám v týchto veciach za každých okolností prehľad... aj keby som nechcela. Keď sa mi z času na čas dostane do rúk istý tínedžerský plátok, v ktorom je toľko bludov, až z toho bolí hlava, som v obraze a kamošky na mňa hľadia s otvorenými ústami, že ako ja preboha prídem k informáciám tohto typu. Povedzme si na rovinu, okrem Johnnyho Deppa ma ľudia tohto typu veľmi nenadchýnajú. Samozrejme česť výnimkám, ktoré fakticky vedia čo robia...
Ale to som zas odbočila, dopadne to tak vždy, keď začnem písať, nie som schopná držať sa jednej témy... Prvá vec, čo mi Nanušik hneď po pozdrave napísala bolo, že má blog a hodila mi link. Ako vzorná kamarátka som naň okamžite klikla aj napriek tomu, že mi na lište blikalo milión päť konverzácií cez ICQ a rovnaký počet prostredníctvom MSN. Ale tak kašľať na to... Proste som otvorila jej blog a podvedome sa usmiala. Nezmenila sa. Pozadie bolo čierne a keby sa to dalo, ani zvyšok blogu by nemal inú farbu. Toto je jedna z vecí, na ktoré sa môže človek vždy spoľahnúť, moja zlatučká Nanuška :D
Preletela som články, ktoré tam mala a priznám sa, že tie o jej bývalých a budúcich manželoch som nečítala. Namiesto toho kurzor mojej myšky zablúdil k nadpisu, ktorý mal niečo spoločné s kamoškami. Priznám sa, zo začiatku som sa trochu obávala, že sa medzi nimi nenájdem, no chvalabohu som tam mala čestné miesto. Lillian... a čítala som. Nedalo sa pri tom nespomínať na našu starú základku, sedenie v prvej lavici pred katedrou a vtieranie sa učiteľom... ale oficiálne si to nepriznávam :D Občas mi až príde ľúto, že sú tie časy nenávratne preč.
Tak som teda Nanuške pochválila blog a zhrozene som si uvedomila, že ja jej nemám čo ukázať. Nie že by som nemala blog, obhospodarujem ich kopy, ale žiadny z nich nebol vhodný pre bývalú spolužiačku :D Všade bolo priveľa vecí z môjho nového stredoškolského života a len veľmi málo spomienok... Preto som sa s tým rozhodla niečo urobiť, klikla som na registráciu a už to išlo – vznikol ďalší blog, ktorý svojim názvom priam dokonale vystihuje moju terajšiu situáciu – Little Cube. Nech som sa akokoľvek snažila, skockatela som. Nedokázala som čeliť tomu náporu učenia a psychickému nátlaku, ktorý by sa v mojej lovely school dal čisto teoreticky nazvať aj učebnou pomôckou.

Pevne verím, že Nanuška nie je jediná, pre koho som tento blog robila a nájde sa aj hŕstka iných ľudí, ktorí budú pobavene krútiť hlavami nad smrteľne vážnymi problémami vcelku... vcelku nenormálnej stredoškoláčky. Ako pekne to znie – stredoškoláčky, že? No ja nič, nerozoberám, lebo treba aj spať a toto by bolo rozhodne na dlho :D

PS: Nanushiq k tomuto si už komentáre prosím :DDD