Little Cube Lucynka

Práve mi volala mamka, tá vie potešiť... vraj jej volal ten pán z útulku a povedal, že uhynuli ďalšie šteniatka. Na začiatku ich tam bolo najmenej desať. Sú dve. Zostali len dve drobné svetlozlaté fenky. Chápete, väčšinou sa to nestáva a tie psíky prežijú, lenže teraz... ale že a vôbec čudujem, veď som sa do toho zapojila ja, nemohlo sa to zaobísť bez problémov. Vždy, vždy ale úplne vždy ničím život nevinných bytostí. Nezleží na to, či sú to ľudia alebo zvieratá, proste ich len musím mať šialene rada a ono to už príde samo. Nech si ku komukoľvek vytvorím citový vzťah, môže čakať katastrofu. Prestáva ma to baviť, mala som obdobie keď som sa jednoducho separovala od zvyšku sveta len preto, aby som nikomu viac neubližovala. Samozrejme ma to po nejakom tom čase prešlo a jednoducho som na môj talent priťahovať problémy nemyslela. Lenže teraz sa mi to zas vkradlo do hlavy a nechce sa dať dostať von. Nech robím čo robím... Teším sa na toho psíka už veľmi dlho, naši konečne začali komunikovať a sú ochotní rozoberať veci ako napríklad kde bude mať voliéru a teraz toto... Áno, beriem si jednu z tých feniek, ak prežijú ten týždeň, ale už teraz sa o ňu bojím. Aby to celé trafil šľak.
No a to nie je všetko. Dnes ma čakal ten spomínaný test z dejepisu. Mala som pred ním úžasnú (nie ironicky, celkom vážne hovorím, že bola úžasná) hodinu biológie a chémiu, na ktorej nám profka celý čas hovorila ako sa vyrábajú želatínové medvedíky, lízatká, banány v čokoláde... Bolo to vcelku zaujímavé, len to spôsobovalo nadmernú produkciu slín. No a samozrejme ešte dvojhodinovka angliny, tak ako každý deň. Zas sme sa raz narehotali... Ľúbim našich angličtinárov, sú všetci takí zlatí :) A čo je ešte lepšie aj nás naučia to, čo majú. Často dokonca viac a ani si to neuvedomujú...
A teraz späť k tomu dejepisu. Našťastie nebolo v triede dosť lavíc na to, aby sme všetci sedeli sami, tak som sa rýchlo nahrnula k prvej osobe, ktorá sa tvárila, že to vie – a dobre som urobila. Keď som ten test prvý krát preletela očami, k infarktu mi fakticky veľa nechýbalo. Zas sa držal starého dobrého „Naučte sa hlavne to, čo nie je napísané v poznámkach,“ to je odkaz, ktorý sa vždy šíry od prvej skupiny, ktorá test písala. Najhoršie na tom je, že tá profka to nerobí naschvál... No ale niečo sa mi predsa len podarilo napísať aj z vlastnej hlavy, veď mám aspoň trošku obrúsené hrany a v spolupráci s mojou veľkými písmenami píšucou spolusediacou by to predsa len nemuselo byť až tak zlé. Čo som nenašla ani v cudzom papieri som si jednoducho vymyslela a obkecala čo najdôveryhodnejšie :D Viac ten test už neriešim.. Radšej sa vrátim k biole, mám pocit, že som jej nevenovala dostatok miesta. Po.. fúúú, tuším štyroch týždňoch, ak nie viac, sme dostali opravené testy. V kútiku duše som očakávala jednotku, ale stále ma strašilo pár vecí a predovšetkým tá moja anglická gramatika. Človek sa síce snaží, ale v strese mu aj tak kopa vecí ujde. Každopádne, hodnotili sa len vedomosti z bioly za čo som nášmu drahému profesorovi nesmierne vďačná. V skupine boli tuším len dve alebo tri jednotky, čakala som, že ma pochváli tak ako na angline, aj keď je pravda, že vtedy som mala 1/1 jediná, ale on nič. Nie že by mi to nebolo ukradnuté... (jemný ironický podtón).Ďalej prirovnával enzýmy k šteniatku, ale to bol dosť drastický príklad čím si vyslúžil nejeden fakt škaredý pohľad, takže to radšej rozvádzať nejdem.
A vlastne už nejdem rozvádzať vôbec nič, je štvrtok, treba sa mi baliť lebo zajtra po škole idem rovno na vlak a na intrák sa už nevraciam :D