Little Cube Lucynka

Ja neviem, pondelky sa mi zdajú byť také tvorivé dni ako stvorené na zapnutie notebooku, zvalenie sa na posteľ a písanie riadkov bez hlbšieho zmyslu iba pre vlastné potešenie. Žeby som bola mierne psychicky narušená? A nehádam sa, teoreticky je to dosť možné. Inak by som predsa neťukala do klávesnice a nepočúvala výlevy mojej drahej spolubývajúcej namiesto učenia sa na test. Fajn, píšem ho až vo štvrtok, ale je toho dosť, hlavne keď ani len netuším o čo tam ide. Dejepis. Predmet, ktorý by mohol byť absolútne úžasný, nebyť našej profky. Nehovorím, že je zlá, ako človeka ju mám vcelku rada, ale naučiť nás niečo proste nie je schopná, aj keď sa nedá povedať, že by sa nesnažila. Skôr naopak. Občas mám pocit, že to až preháňa aj keď sama poriadne nevie, o čom hovorí. Ale to všetko len v dobrom, mohlo to byť aj oveľa horšie. Takto sa na hodinách vyspím, pred testom prefotím poznámky a pred hodinou prečítam. Trojec bude. Netvrdím, že som s takou známkou spokojná, ale dejepis patrí k predmetom, na ktoré nemá význam sa učiť, lebo na teste bude aj tak absolútne všetko vrátane toho, o čom sme v živote nepočuli. Nie je čo riešiť...
No každopádne sú tu aj príjemnejšie veci, o ktorých sa dá písať. Napríklad dnes po vyučku som sa s mojimi drahými vytrepala na peknučký zelenučký grass za školou, vyvalili sme sa a zízali na piatakov hrajúcich plážový volejbal len v trenírkach. Nebolo to síce tak celkom ako v ten predošlý pondelok o ktorom som písala, nekonala sa ružová hmla, ale pohľad to bol tak či tak pekný. Lenže čo môže krpatá prváčka... Len slintať, určite sú všetci zadaný a momentálne ich viac trápia matury. Vôbec im to nezávidím, s mojím blbým zvykom stále stresovať by som sa zložila už vo vlaku cestou do školy. Posledné dni som síce tak trošku flegmatička, ale to je zapríčinené len tým, že nejde o nič nejak obzvlášť dôležité. Alebo aspoň zatiaľ to dôležito nevyzerá :D Pár minút pred začiatkom hodiny zaručene zmením názor, ale kašľať na to, do štvrtku času viac než dosť. Minimálne teraz to tak vyzerá.
...došla mi voda. Už to ani nebola minerálka len obyčajná voda nabratá z umývadla na intráku a už aj tú som vyslopala. Nechcelo by sa niekomu ísť mi ju zas nabrať? Nie. Že sa vôbec pýtam. Všetci sú tu prinajmenšom takí leniví ako ja. Čo už, tak zomriem od smädu, vyvalená na posteli a s notebookom na kolenách. Tomu sa hovorí smrť hodná písania básní. Zomrieť od smädu niekde na púšti vie každý, ale na posteli len pár metrov od vodovodného kohútika, to chce talent. Alebo aspoň nenormálnu lenivosť. Nič nepoviem, kebyže tu nie je tak teplo, ale v tejto krpatej zatuchnutej internátnej izbe sa nedá dýchať. Okná sú už otvorené, nemá to význam. Pri pomyslení, že je ešte len apríl ma triafa šľak, nechcem si ani predstaviť čo budem robiť v lete. Zaleziem kdesi do kúpelne, pustím studenú vodu a dovidenia celý svet. Vlastne by som si to mohla povedať aj teraz, osprchovať sa, zabiť MP3 a prestať vnímať všetko okrem šialených predstáv, čo sa mi vkrádajú do hlavy. Teplo udiera na mozog...