Little Cube Lucynka

A je z mnou ďalší pondelok. Prežila som ho, zabavila som sa, rozplynula na ružovú hmlu... No prečo sa nevenovať práve tomu poslednému spomínanému? Nebude to síce až také obsiahle, ako býva zvykom, pretože nemám odvahu opísať zopár dosť dôležitých „detailov“, no môžem hodiť na papier aspoň svoje uletené chvenie v žalúdku.

Všetko sa to začalo, keď som čakala na šiestu a zhodou náhod v ten deň poslednú hodinu. Stála som pred triedou biológie spolu so svojím, aj keď už trošku odrasteným, no ešte vždy siamským dvojčiatkom. Práve mi skončila informa, takže mi ešte hlavou lietali problémy mojich internetových priateľstiev, ktoré bude treba neodkladne riešiť, no v tom sa otvorili dvere. Vyšiel z triedy prvý a ja som v ušiach priam počula Bittersweet Symphony. Pozdravil sa skupinke spolužiakov predo mnou ja som sa už vtedy začala usmievať. Pozrel sa na mňa tak, ako to vie len on, venoval mi najkrajší úsmev, aký len mohol – ten, ktorý mi počas víkendu tak šialene chýbal a perami naznačil „Hi,“ odzdravila som sa, on na mňa žmurkol a zmizol v chodbe. Udržala som sa a neotočila som hlavu tým smerom, na čo som patrične hrdá. Namiesto toho som spokojná vošla do triedy, zaujala svoje zvyčajné miesto v tretej lavici a tíško si to celé prehrávala ešte raz. Bolo to tak pekné... ten milučký úsmev, pri ktorom sa topím ako čokoláda v mikrovlnke a na záver ešte žmurknutie.. a viem, že bolo moje! Moje a len moje! Bože, aká som odrazu majetnícka :)
Až ma prekvapuje, čo so mnou dokáže urobiť jeden chlap, aj keď priznávam, že nie obyčajný. Vlastne som neobyčajnejšieho ešte ani nevidela. V žiadnom prípade si ho nepredstavujte ako nejakého presladeného týpka s nagelovanými vlasmi ani ako drsňáka v kožených gatiach :D Skôr ide o jeho úžasnú charizmu, je to taký milý, takmer vždy vysmiaty sympaťák. Zbožňujem jeho humor, aj keď občas je trošku, no naozaj len trošililinku... ako to povedať. Nie celkom detinský, ale pravdu povedať, toto je asi výraz, ktorý sa tomu približuje najviac. No ale každopádne hlavné je, že väčšinou od smiechu revem a musím sa odznovu maľovať...